POSTOJ ZBORU BISKUPOV ECAV NA SLOVENSKU ku konferencii Kráčajme spolu...

POSTOJ ZBORU BISKUPOV ECAV NA SLOVENSKU ku konferencii Kráčajme spolu...

Zbor biskupov ECAV dostal pozvanie zúčastniť sa na konferencii, ktorú organizovali CZ ECAV Bratislava- Staré mesto, spolu s OZ Signum – Dúhoví kresťania a OZ Starokatolíci na Slovensku pod názvom: "Kráčajme spolu- LGBTQ ľudia sú súčasťou nášho života". Keďže ani jeden z bratov biskupov sa na konferencii nemohol zúčastniť osobne, poslali svoje písomné stanovisko. Vzhľadom na zverejnenie jeho nepresných citácií a prepisov, vám ho prinášame v plnom znení.

Vážení organizátori a účastníci konferencie „Kráčajme spolu – LGBTQ ľudia sú súčasťou nášho života“, 
využívame príležitosť prezentovať na vašej konferencii svoj postoj, ako Zboru biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Robíme tak písomne, pretože nikto z nás troch sa nemôže osobne konferencie zúčastniť a ani s nami nebolo konzultované naše zaradenie do programu.
 
Uvedomujeme si, že ak hovoríme o homosexualite a homosexuálnom správaní, hovoríme o extrémne citlivej veci.
Áno, ľudia s homosexuálnou orientáciou sú súčasťou nášho života a našich spoločenstiev. Máme s nimi osobnú pastorálnu skúsenosť. Všetci sme boli Bohom prijatí v Kristovi. Preto sa učíme prijímať sa navzájom – aj so svojimi nie dobrými charakterovými vlastnosťami, komplikovanou minulosťou, rôznymi názormi na smerovanie cirkvi, na politiku, alebo i so svojou sexuálnou orientáciou.
 
V našich spoločenstvách máme i ďalšie a početnejšie menšiny: jazykové, rasové a národnostné. Zástupy ľudí ovdovelých, rozvedených, osamelých. Ľudí s vážnymi zdravotnými obmedzeniami, ľudí závislých, či permanentne vystavených ekonomickej mizérii. Nesmú byť opomínaní na úkor žiadnej inej menšiny – trebárs sexuálnej.
Žiadna menšina nesmie získať prednosť pred inou menšinou. K základným ľudským právam, ktoré jediné považujeme za východisko akéhokoľvek uvažovania o správaní sa človeka v ľudskej pospolitosti, patrí uplatňovanie princípu rovnosti všetkých ľudí. Preto tí, ktorí tvoria menšinu s homosexuálnou orientáciou, nemôžu byť z hľadiska základných ľudských práv inými diskriminovaní. Nemôžu byť ale ani preferovanejší. Ich hlasu sa nesmie dostať väčšej politickej, spoločenskej a mediálnej relevancie, dokonca statusu výnimočnosti.
Každý, kto vstupuje do prostredia cirkvi má počuť, že súčasťou rozpoznania vlastnej identity je predovšetkým rozpoznanie a uznanie svojej hriešnosti – porušenosti pred Bohom. Tiež tragickej nezmyselnosti existencie v prípade, ak človek zostane iba so svojou prirodzenou ľudskou výbavou, sám a svoj. Ďalej rozpoznanie možnosti spravodlivého odsúdenia hriešnika svätým Bohom. Nadovšetko potom rozpoznanie a prijatie tajomstva nekonečného Božieho zmilovania sa v Ježišovi Kristovi. Napokon prijatie daru nového života a ochoty k osobnému posväteniu (premene) a nasledovaniu Krista, ktoré je človeku umožnené v Duchu Svätom.
Toto je podľa nás skutočná a pravá sebaidentifikácia človeka v Kristu, a to aj napriek tomu, že sa niekomu môže zdať ako schematická. Stojí v opozícii voči všetkým iným typom sebaidentifikácie človeka: okrem iného voči humanistickému optimizmu, hoc i kresťansky podfarbenému, ktorý deklaruje, že tak, ako som, som súčasťou pestrosti stvorenia, vychutnávam si ju a v tomto sebaprijatí, sebaspokojnosti a sebapotvrdení dosahujem šťastie, naplnenie a zmysel.
Sexualita určite nie je najdôležitejším identifikačným znamením a vymedzením človeka. V tomto zmysle nevidíme ako správne prezentovať homosexuálov ako špeciálnu a akoby najcitlivejšiu menšinu, vyžadujúcu si špeciálnejšie zaobchádzanie, práva, legislatívnu ochranu a pozitívnejšiu diskrimináciu, ako iné menšiny. V tejto súvislosti dávame do pozornosti fakt, že dosiaľ nikto – asi s výnimkou najperfídnejších diktátorov – necítil oprávnenie prestrieť na oltárl vlajku svojej menšiny, iba priaznivci LGBT ideológie. Kladieme si otázku, prečo si práve oni na takýto akt osobujú právo, a to nie len v porovnaní s inými menšinami, ale najmä vzhľadom na úctu k prastarej liturgickej tradícií cirkvi, ktorá bola vždy teologicky objektivistická; jej cieľom bolo vždy symbolom, gestom, farbou poukazovať na Boha a Jeho konanie a nikdy nie vyjadrovať človeka, jeho úmysly a ciele.
Zásadne odsudzujeme, ak sa niekto kvôli svojej sexuálnej orientácii stáva predmetom verbálnych, či fyzických útokov a znevažovania! Súčasťou nášho poslania je dvíhať hlas, aby sa tak nedialo.
Odmietame názor, že ak má niekto ohľadom homosexuality liberálne názory, je automaticky kvalitným a fundovaným človekom, alebo že práve vtedy sa stal skutočne milujúcim človekom. Odmietame aj časté mediálne komunikačné vzorce, v ktorých sú prezentovaní kvalitní a fundovaní ľudia dneška, avšak so záverečným dovetkom, že patria k LGBT menšine. Životná skúsenosť nás učí, že takýto obraz elitárstva, ktorý sme tu už mali v podobe komunikačného vzorca „je statočný človek, pretože je komunista – zväzák - stachanovec“, je falošný a naviac nebezpečný. Žiadna priama úmera medzi morálnou, intelektuálnou, či spirituálnou kvalitou človeka a jeho akceptovaním LGBT názorov neexistuje. Je zásadným omylom, ktorý raz prinesie svoje trpké ovocie, ak je vytvárané takéto zdanie.  
Odmietame, ak sa tak intímna vec, akou je sexualita a homosexuálna orientácia, prezentuje verejným a vyzývavým spôsobom, miestami ideologického atakujúc hranicu perverzie. Toto je spôsob, akým  táto menšina ostatných doslova núti, aby jej nazerali do spální. Nevyčíta práve ona takéto počínanie konzervatívnemu prostrediu?
Odmietame, aby sa zo sexuality stávalo politikum, zdroj ideologického nátlaku, politického a finančného lobbyzmu, či výsmechu mainstreamových médií ľuďom a spoločenstvám s konzervatívnymi názormi. Neprijatie úplného konceptu práv LGBT menšiny bezozvyšku, napríklad cirkvami,  býva označované za homofóbiu. Ale prejav nesúhlasu predsa nemôže byť prejavom nenávisti. S takýmto typom značkovania máme dnes, žiaľ, bohaté osobné skúsenosti. V spomienkach nás prenáša do starých čias ideologického extrémizmu boľševicko – komunistického typu.
Odmietame, ak sa zo sexuality stáva dôvod na tvorbu nových a bezprecedentných legislatívnych úprav a inštitútov pre oblasť manželstva, výchovy detí, rodovej identity, či tzv. rodovo podmieneného násilia.
Odmietame, ak tradičný západný demokratický koncept ľudských práv je prekrývaný konceptom práv menšinových, v ktorom sa nedá do budúcnosti predpokladať, ktorá z možných bizarných menšín sa bude dožadovať svojich osobitných práv, na úkor koho a ako to zmení civilizačné prostredie, ako ho dnes poznáme.
Za neprimerané, z hľadiska na jednej strane vyváženého budovania osobnej viery členov cirkvi a na druhej strane dbania na vyznavačskú zomknutosť spoločenstva považujeme, ak kazatelia s liberálnymi názormi v otázke homosexuality, stavajú práve túto tému do centra svojho kázania a vyučovania. Ak ju akcentujú silene a neprirodzene, bez ohľadu na liturgickú príležitosť.
Dovoľujeme si prezentovať fakt, že ako biskupi čelíme vo vysokej frekvencií sťažnostiam osôb, ktoré boli súčasťou komunity cirkevného zboru Veľký kostol, že vzhľadom na jednostajnú monotématickosť kázní, posolstiev a podujatí, ktoré majú podľa ich názoru skôr podobu ľudskoprávneho aktivizmu, či humanizmu s kresťanským podfarbením, prostredie tohto cirkevného zboru znechutení opustili. Toto nehovoria ľudia nevzdelaní, neskúsení, názorovo a vieroučne vyšinutí. Hovoria to tradiční členovia tohto cirkevného zboru. Mnohí alebo prestali Služby Božie navštevovať, alebo navštevujú ich inde. Reflexiu tohto faktu a zodpovednosť zaň nech preberie vedenie cirkevného zboru.
Deklarujeme, že Písmo sa snažíme čítať a študovať poctivo. Snažíme sa stáť podľa tradičného princípu - „pod Písmom“. V žiadnej biblickej pasáži však nenachádzame podklad na to, aby sme mohli s čistým svedomím vyhlásiť za manželstvo niečo iné, ako celoživotný zväzok jedného muža a jednej ženy, a za skutočnú intimitu niečo iné, ako sexuálne spojenie muža a ženy, žijúcich v manželstve.
Nenachádzame tiež žiadny podklad na to, aby sme praktizovanú homosexualitu mohli s čistým svedomím vyhlásiť za celkom štandardné, Bohom mienené a akceptované správanie pre kresťana, ktoré je v súlade s Božou vôľou a ktoré vyjadruje pôvodný Boží stvoriteľský poriadok a úmysel s ľuďmi.
Nenachádzame ho dokonca ani v prípade, že by išlo o dvojicu ľudí, ktorí ako homosexuáli žijú vo vzájomnej vernosti. Vernosť izolovane, samú o sebe samozrejme hodnotíme ako vzácnu cnosť. Podľa nás však ani ona nemôže nič zmeniť na fakte, ktorý patrí do úplne iného kontextu:  totiž, že intímne spolu žijú iné bytosti ako muž a žena, ktorým je to stvoriteľsky dané a umožnené. Teda intímne spolu žijú bytosti, ktoré nikdy spojené nemali byť.
Klasickým, formatívnym miestom je pre nás pasáž R 1, 18 – 32, kde homosexuálne správanie je označené za jeden z množstva dôsledkov ľudského hriechu. Ten Písmo vidí v esenciálnej neochote človeka vzdať jedinému, skutočnému Bohu oslavu a vďaku, aká patrí iba Jemu. Homosexuálne správanie a vymenovaný katalóg ďalších typov hriešneho správania tu nevyplýva z úbohosti a bezradnosti človeka. Práve naopak! Vyplýva z jeho v pýche pestovanej, domnelej výšky, áno, z „vlastnej múdrosti“, ako hovorí Písmo. Tá je hrdosťou človeka, ktorý stratil pôvodné, bytostné, životodarné spoločenstvo s Bohom. Teraz sa sám štylizuje do podoby boha, sám si je autoritou, sám normuje i interpretuje svoj život a správanie. V tejto pasáži vymenované typy hriešneho správania, vrátane „protiprirodzeného styku“, sú Písmom zároveň označené za súčasť „vydania nečistote“, ktoré je reakciou svätého Boha na sebavedomú, pseudobožskú pýchu človeka, v ktorej chce byť človek sám svoj a nie Boží.
Presne v takomto istom duchu uvažuje apoštol Pavel nad otázkami hriechu človeka v súvislosti s jeho sexuálnym správaním na ďalších klasických, formatívnych miestach, napr. v G 5, 19 – 21, 1K 6, 9 – 10, 1Tim 1, 9 – 10. Homosexuálne správanie je tu vždy označené za hriech, resp. dôsledok hriechu. Teda za viditeľné ilustrovanie porušeného stavu človeka.
V tejto časti, ani v inej časti svojho posolstva sme nechceli nikoho uraziť a ponížiť. Ak sme sa v živote stretli s homosexuálnymi ľuďmi, pozerali sme im priamo do očí a principiálne sme im preukazovali lásku. Sami sa považujeme za úbohých hriešnikov. Avšak nechceme pestovať ani falošnú politickú korektnosť. Jednoducho, cítime povinnosť deklarovať, že nenachádzame žiaden iný, alternatívny, pritom nešpekulatívny a neidelogizovaný výklad týchto a ďalších pasáží Písma, ktorý by nám umožnil na otázku praktizovanej homosexuality pozrieť zásadne inak; plne ju akceptovať a interpretovať ju nie ako dôsledok ľudského hriechu, ale úplne naopak – ako Bohom zamýšľanú a Ním požehnávanú slobodu, pestrosť a vitalitu svojho stvorenia. Práve tu sa cítime stáť pod autoritou Písma.
Zároveň predkladáme na uváženie zvláštny paradox: ako to, že cirkev, stáročia exegetujúca Písmo, cirkev, ktorá na tomto základe vytvorila teologicky sofistikované dogmy o Kristovej božskej a ľudskej prirodzenosti, či o Svätej Trojici, nedokázala z Písma vyčítať jednoduchú pravdu o plnom Božom súhlase s homosexuálnym správaním človeka, zaradiť ho do klasických katechizmov a urobiť ho trvalou súčasťou svojho zvestovania a vyučovania? Ako to, že túto pravdu dokázala objaviť a aplikovať až progresivistická exegéza?
Z pastorálneho hľadiska považujeme za dôležité, aby  človek, ktorého sa to týka pochopil, aký je Boží pohľad na praktizujúce homosexuálne správanie, ktorý zjavuje Písmo. Ono je hriechom, resp. je súčasťou hriešneho správania človeka.  
Homosexualitu praktizujúci človek, tak ako iní smie poznať, že v Kristovi je a zostáva Bohom nekonečne milovaný, zachránený Ježišovou obeťou a prehlásený za milované Božie dieťa, za Božie vlastníctvo.
Homosexualitu praktizujúci človek má byť nie s hrozbami a pohŕdaním, ale v najväčšej láske a citlivosti, akej sme len schopní, pastorálne vedený k rozhodnutiu zanechať praktizovanú homosexualitu. Poslaním cirkvi je vytvárať podporujúce spoločenstvo, do ktorého sú včlenení rodina i priatelia a ktoré je plné porozumenia, podpory a modlitieb.  
Uvedomujeme si, že to nie je vôbec jednoduchá cesta. Áno, je a zrejme znova bude označovaná za stredovekú, násilnú, traumatizujúcu, neinteligentnú, dogmatickú. Dokonca aj tými, ktorí – dobre pamätáme – práve takéto riešenie v dávnejšej minulosti sami doporučovali a práve toto riešenie považovali za progresívne. Avšak ideologický kontext doby a aj intencia ľudí sa zvykne rýchlo a dosť radikálne meniť....
Samozrejme, táto cesta nie je pre všetkých. Nenútime ju sekulárnym ľuďom, tak, ako im nenútime žiadny náš názor a vieroučný postoj. My o nej hovoríme v kresťanskom prostredí, tým, ktorí sú kresťania. Pritom platí: „Kto má uši na počúvanie, nech počuje“.  

Ivan Eľko, Peter Mihoč, Ján Hroboň
Zbor biskupov ECAV na Slovensku
 
Bratislava, 22. septembra 2022